Cisár Jozef so sestrami Máriou Alžbetou a Máriou Annou.

Na žetóne k holdovaniu v Haliči a Vladimírsku je Jozef na dvojportréte s Máriou Teréziou. Uprostred medený šiling pre Halič, ktorého anexia bola výsledkom najmä Jozefovej zahraničnej politiky. Vpravo svadobný žetón Jozefovej sestry Márie Antoinetty.

Ak má história dáký zmysel aj pre budúcnosť, potom ten, že zaznamenáva minulú námahu a minulé úsilie – hoci aj márne, ktoré sú poučné aj pre nás.

Jozef II. svoje vyvolenie bohom za panovníka sám spochybňoval. Necítil sa byť posvätený, no cítil sa byť skôr prvým úradníkom či občianskym prezidentom určeným prozreteľnosťou.

Na sklonku života pri jednej prechádzke v parku vraj stretol známeho opáta a požiadal ho, aby mu napísal epitaf v takomto znení: „Tu leží knieža, ktoré ani pri najlepšej vôli nemohlo presadiť žiaden svoj plán.“

Ako spoluvládca mohol Jozef II. okrem vojenskej oblasti ovplyvňovať výraznejšie nanajvýš zahraničnú politiku, no aj tu bol vo svojich snahách brzdený mierovými tendenciami Márie Terézie. Jozefovmu vplyvu na zahraničnú politiku možno pripísať anexiu Haliče za prvého delenia Poľska roku 1772, anexiu Bukoviny roku 1775 po uzavretí rusko-tureckého mieru a zisk malého územia pri sútoku Innu a Dunaja po Zemiakovej vojne roku 1779.

Pri konečnom bilancovaní si Jozef musel priznať, že nebol pokorný. Vonkajšia skromnosť bola len maska ​​nadradenosti nad jeho súčasníkmi. Jeho chladné priateľské pochvaly a zdvorilosti dávajú tušiť, ako Jozef v skutočnosti svojimi súčasníkmi pohŕdal. Preto sa musel stať „obdivovateľom ľudstva“ a pod gestami skrývať, ako sú mu pokora a účasť na osude druhého človeka cudzie. Až keď bol na smrť unavený, chŕlil krv, zmietala ním horúčka a nemohol spať, uvedomil si, že kresťanské cnosti praktizoval len formálne, hrešil proti matke, proti svojim priateľom a radcom, proti ľudstvu.

Svedomie nemožno oklamať a pred očami mu vyvstala arogancia, s akou rokoval so svojimi súrodencami a s celým dvorom, rozpomenul sa na neskrývané pohŕdanie svojím vlastným otcom, mysľou mu preleteli želania, ktoré mu diktovala jeho spoluvladárska ctižiadosť. Zrazu si uvedomil, ako si túžobne prial, aby jeho matka konečne opustila politickú scénu, teda aby zomrela.

Trikrát cisárovnej navrhol svoju abdikáciu. Chcel sa venovať iba ríšskym záležitostiam. Trikrát jeho rezignáciu neprijala. Po každej hádke s Jozefom to bola hlavne Mária Terézia, ktorá sa umúdrila. A Jozef naďalej čakal, stále viac frustrovaný, ale s nádejou, že po matkinej smrti konečne bude môcť presadiť to, čo musel stále tak žalostne odsúvať.

Keď 13. februára 1790 prijal posledné pomazanie, vlastnoručne napísal ešte listy svojim sestrám Márii Karolíne a Márii Antoinette. Francúzska kráľovná dospela k hrdinskému vyvrcholeniu svojho života. V roku 1790 už bola zajatkyňou revolúcie a prestala byť rokokovou bábikou. Keď si prečítala Jozefov posledný list, vedela, že aj on je pripravený dôstojne zomrieť. Cestou ku gilotíne o niečo neskôr dozrela do historickej veľkosti. Jozef by si potvrdil, že sa v milovanej sestre nakoniec predsa len nezmýlil.

Kým malé nemecké kniežatá žili v okázalom prepychu, na ktorý zdierali kožu zo svojich poddaných, Jozef bol osamelý a žil sparťansky. Bezprostredne po vymenovaní drasticky obmedzil svoj dvor, redukoval počty koní v dvorných maštaliach či znížil náklady na lov o polovicu. Rovnako radikálne chcel zasiahnuť aj do správy štátu. Cisárovými poslednými písomnosťami pred smrťou sú však ustanovenia o peňažných daroch a šetrný Jozef rozdáva počas jedného týždňa pol milióna zlatých.