Zaujal ma obrázok parodujúci televíznu súťaž Milionár. To najhoršie, čo sa môže vtipu stať, je, ak sa niekto rozhodne ho vysvetliť – presne toho sa teraz dopustím. Niektoré letopočty v odpovediach od A do H sú dobre známe, niektoré menej a ďalšie by sa dali doplniť. Poďme si ich chronologicky prejsť.
V roku 395 sa Rímska ríša rozpadla na Západorímsku a Byzantskú ríšu. Obvykle sa však za zánik ríše považuje až pád Západorímskej ríše v roku 476, keď bol zosadený cisár Romulus Augustulus. Ojedinele sa ako rok zániku uvádza 480 (vražda Julia Nepota) alebo 486 (dobytie Syagriovho kráľovstva).
Rok 753 je trochu mätúci. V tej dobe – presnejšie v roku 751 – dobyli Langobardi Ravennský exarchát, čím definitívne zanikol vplyv Byzantskej ríše na území dnešného severného Talianska vrátane mesta Rím. Rok 753 by ale mohol byť aj odkazom na letopočet pred Kristom, kedy podľa legendy vzniklo mesto Rím a Rímske kráľovstvo.
Ak za koniec Ríma nepovažujeme rozpad na východnú a západnú časť, prečo hovoriť o konci ríše, keď zanikla len Západorímska, ak tá Východorímska pretrvala ďalších 1000 rokov? Je to zriedkavý pohľad, ale kto sa k nemu prikláňa, pre toho Rímska ríša pretrvala až do dobytia Konštantínopolu v roku 1453. Stretneme sa aj s rokom 1475, kedy mala zaniknúť Byzantská ríša až s dobytím kniežatstva Theodoro. V roku 1204 dobyla štvrtá križiacka výprava Konštantínopol, čo ale znamenalo len dočasný zánik Byzantskej ríše.
Keď už tu máme na hromade všelijaké podivné letopočty, k týmto dátumom by sme pokojne mohli doplniť rok 1806. Vtedy zanikla ríša, ktorá sa považovala za pokračovateľa starovekého Ríma, sama sa Rímskou ríšou nazývala a jej panovníci sa titulovali ako rímski cisári.
Rímsko-nemecká ríša zanikla po víťazstve Napoleona pri Slavkove v roku 1806, kedy vznikol Rýnsky spolok. Zánik ríše môžeme ilustrovať zmenami v opise a heraldike na dvadsaťgrajciaroch cisára Františka.
Prvý typ sa razil do roku 1804, v opise sú za menom Františka II. uvedené tituly rímskeho cisára a nemeckého kráľa (presnejšie kráľa v Germánii, lat. rex in Germania) a erb tvorí rímsko-nemecký dvojhlavý orol. Nad hlavami má rakúsku cisársku korunu Rudolfa II., nad prsným štítom je rakúsky arcivojvodský klobúk a prsný štít tvorí rakúskolotrinský erb.
Po vzore Napoleona Bonaparta sa František 6. decembra 1804 prehlásil rakúskym cisárom. Dvadsaťgrajciare razené v rokoch 1804 – 1806 sú akýmsi prechodom od rímskeho k rakúskemu cisárovi. V opise vidíme ešte Františka II. – titulovaného zároveň ako rímskeho a dedičného rakúskeho cisára. V erbe došlo k zaujímavým zmenám: nad nemeckým orlom je ríšska koruna Karola Veľkého, nad prsným štítom má rakúsku rudolfínsku korunu a na štíte rakúskeho orla s rakúskym znakom zas na svojom prsnom štíte.
Svätá ríša rímska zanikla 6. augusta 1806 a rýchlo sa začal raziť tretí typ dvadsaťgrajciarov. Panovník už je počínajúc týmto typom titulovaný ako rakúsky cisár František I., titul rímskeho cisára a nemeckého kráľa opustil. Nad erbom je rakúska koruna s vlajúcimi stuhami a rakúsky orol s korunovanými hlavami. Nad prsným štítom už nie je koruna, zato je za štítom kríž Rádu nemeckých rytierov. Erb je rozdelený na tri polia a do heraldicky pravého poľa je doplnený habsburský lev. V podobe takéhoto genealogického erbu už bude prsný štít používaný u všetkých nasledujúcich typov.
Snaha Rímsko-nemeckej ríše postaviť sa na plecia predkov, aby vyzerala významnejšie, nie je ničím ojedinelým. Napríklad aj Rusko podľa niektorých historikov vníma samo seba ako tretí Rím, ako nástupcu samotného Ríma aj neskoršej Byzancie. Keď ju vyvrátili osmanskí Turci, rolu jej následníka podľa vplyvného mnícha Filofeja začalo plniť práve Rusko. Túto myšlienku začal šíriť v dvadsiatych rokoch 16. storočia a v 19. storočí ju oživili ruskí cári, ktorí sa snažili orientovať ruskú spoločnosť k byzantskej tradícii. A odráža sa aj na dnešných základných symboloch Ruskej federácie: dvojhlavý orol alebo odkaz na pravoslávne náboženstvo majú ukazovať na to, že Rusko nadväzuje na najväčší a kultúrne najvyspelejší štát, ktorý v Európe existoval mnoho storočí. Ivan III. si vzal za ženu byzantskú princeznú Sofiu. Práve cez ňu si Rusko nárokovalo dedičstvo po Byzancii, jej strýko bol totiž posledný byzantský cisár pred pádom Konštantínopolu.