Arcivojvoda Karol II. Štajerský (*1540 – †1590) v nemecky hovoriacich krajinách známy ako Karl von Innerösterreich
Jeho najjasnejšia výsosť a najdôstojnejší pán Karol Štajerský (*1590 – †1624), biskup vratislavský a bolzansko-brixenský, veľmajster rádu nemeckých rytierov
Dve mince dole otec Karol Štajerský (*1540 – †1590), hore syn Karol Štajerský (*1590 – †1624)
Dve mince dole otec Karol Štajerský (*1540 – †1590), hore syn Karol Štajerský (*1590 – †1624)
Pivo z mesta pomenovaného po arcivojvodovi Karolovi II. Štajerskom
Dve mince vľavo otec Karol Štajerský (*1540 – †1590), vpravo syn Karol Štajerský (*1590 – †1624)
Dve mince vľavo otec Karol Štajerský (*1540 – †1590), vpravo syn Karol Štajerský (*1590 – †1624)
Arcivojvoda Karol II. Štajerský (*1540 – †1590), syn, brat a otec rímskych cisárov, bol pánom Vnútorného Rakúska, teda juhovýchodnej časti rakúskych dedičných krajín, najmä Štajerska, Korutánska a Kraňska. Stal sa ním potom, ako jeho otec Ferdinand I. rozdelil dedičstvo medzi svojich troch synov. Maximilián dostal cisársku korunu a Ferdinandovi pripadlo Tirolsko. Ríša sa opäť postupne zjednotila pod jedného panovníka, keď sa najskôr Karolov syn Ferdinand Štajerský dostal na cisársky trón ako Ferdinand II. (pretože Rudolf ani Matej nezanechali nástupcu) a neskôr po vymretí tirolskej vetvy sa všetky územia vrátili priamo do rúk cisára Leopolda I.
Rýchla expanzia Osmanskej ríše predstavovala existenčnú hrozbu. Nebezpečenstvo zo strany Turkov bolo najväčšie pre Vnútorné Rakúsko, pretože hraničilo priamo s oblasťami pod kontrolou Turecka. Karol bol svojím cisárskym bratom poverený vedením obrany na juhovýchode ríše. Karolovo sídlo Graz sa stalo centrom pre organizovanie vojenských operácií. Aby sa zabránilo vpádom do vnútrozemia, postavili sa opevnenia priamo na fronte: chorvátska kľúčová pevnosť na hraniciach ríše dostala názov Karlstadt (Karlovac) na počesť arcivojvodu Karola. Kto strávil dovolenku v Chorvátsku, určite sa stretol s pivom Karlovačko. Pôvod jeho mena je spjatý s Karolom II. Štajerským.
Mocní španielski príbuzní mali čo povedať ku hľadaniu vhodnej manželky pre Karola. Na podnet španielskeho dvora bol Karol v roku 1559 vyslaný do Anglicka, kde sa čoskoro mohol presvedčiť o nezmyselnosti svojho poslania ako kandidáta na sobáš s Alžbetou I., keďže tá nechcela mať nič spoločné so zástupcom katolíckej dynastie. Karol sa nakoniec oženil so svojou neterou Máriou Annou Bavorskou z prísne katolíckeho dvora Wittelsbachovcov. Mária mu v neuveriteľnom tempe za 18 rokov porodila 15 detí, z nich sa však 5 nedožilo 20 rokov. Najmladším z nich bol Karol (*1590 – †1624) a narodil sa až dva mesiace po otcovej smrti, preto je tiež známy ako Karol Pohrobok. Bol predurčený na cirkevnú dráhu a stal sa vratislavským a bolzansko-brixenským biskupom, vládol aj v kladskom grófstve, kde sa venoval rekatolizácii a protireformácii.
Reformácia bola nielen teologickým, ale aj politickým problémom. V ranom novoveku sa suverenita chápala nielen ako výkon moci v administratívnom zmysle, ale aj ako právo určovať konfesiu poddaných. V rakúskych krajinách pred tridsaťročnou vojnou väčšina obyvateľstva inklinovala k protestantizmu. Praktizovanie novej viery sa však právne pohybovalo v šedej zóne. Príklon ku katolicizmu či protestantizmu sa vtedy chápal aj ako politický kódex. Zatiaľ čo katolíci boli vnímaní ako prívrženci posilnenia centralizovanej moci, stúpenci reformácie boli podozriví zo sympatizovania s federálnejším režimom s výrazne rozšíreným postavením stavov.
V roku 1624 Karol odcestoval do Madridu na pozvanie svojho švagra španielskeho kráľa Filipa IV., ktorý vládol aj v Portugalsku ako Filip III. a mal v úmysle vymenovať Karola za miestokráľa Portugalska. Po príchode do Madridu ochorel a koncom decembra toho istého roku zomrel.