Knieža František kardinál z Ditrichštejna bol pre svoje postavenie a vplyv nazývaný kráľom moravským. Na začiatku 17. storočia bol najmocnejším mužom Moravy a bol aj hlavným radcom štyroch cisárov (podobne ako jeho otec Adam, ktorý v cisárskych službách pôsobil postupne na dvore troch cisárov Ferdinanda I., Maximiliána II. a Rudolfa II.).
Už po štúdiách počas pobytu v Ríme ho čerstvo zvolený pápež Klement VIII. menoval svojím tajným komorníkom a František sa stal jeho blízkym spolupracovníkom. Potom odštartovala jeho hviezdna kariéra aj na domácej politickej scéne. Získal kardinálsku hodnosť a stal sa okrem iného olomouckým biskupom. Keďže jeho predchodca Stanislav Pavlovský získal pre biskupstvo kniežací titul, stal sa Dietrichštejn hlavou cirkevnej i svetskej moci na Morave. Rudolf II. ho menoval najvyšším cisárskym hofmajstrom, ktorý predsedal tajnej cisárskej rade. O niekoľko rokov kardinál dohodol odstúpenie Rudolfa z trónu. Korunoval jeho ambiciózneho brata Mateja za českého kráľa a následne aj za rímskeho cisára, čo neskôr zopakoval aj u Ferdinanda II.
Po bitke na Bielej hore bol Ditrichštejn menovaný guvernérom a najvyšším cisárskym komisárom na Morave, kde sa stal najbohatším feudálnym vlastníkom. Dal zatknúť popredných predstaviteľov odboja na Morave a hoci odovzdal cisárovi zoznam s 200 menami najodbojnejších povstalcov, pripojil k nemu súčasne prosbu o cisárovu zhovievavosť. Zaslúžil sa tak o generálny pardon a nikto z nich nebol popravený – na rozdiel od českých stavov. Bol prostredníkom pri rokovaniach s vodcom uhorského protihabsburského povstania Gabrielom Bethlenom, s ktorým v Mikulove uzavrel mier. Mimochodom, s nemilosrdnou pobielohorskou rekatolizáciou Ditrichštejna je spojený aj odchod Jána Amosa Komenského. Za svoju lojalitu k cisárovi bol kardinál menovaný guvernérom Viedne a Dolného Rakúska. Aby toho nebolo málo, stihol ešte za českého kráľa korunovať aj Ferdinanda III.
Ditrichštejn a Mikulov
Keď sa po kráľovskej korunovácii roku 1612 Matej presťahoval z Prahy do Viedne, priblížil sa mu častejšími pobytmi v Mikulove aj Ditrichštejn, pretože z Kroměříža do Viedne bolo ďaleko. Po bielohorskom víťazstve a návrate z exilu si vybral opäť Mikulov ako kniežacie sídlo.
Kardinál neobnovil razbu mincí v kroměřížskej mincovni, ale nechal zariadenie odviezť najprv do Olomouca. Mincmajster Hans Pecz sa presťahoval do brnianskej stavovskej mincovne. Jeho nástupcom sa neskôr stal Krištof Wohnsiedler, ktorý pokračoval s cisárskymi razbami. V roku 1624 bolo do Mikulova prevezené zariadenie z mincovne v Olomouci a razidlá z Brna – na posilnenie dôležitosti mesta hodlal tu František zahájiť činnosť mincovne. V rokoch 1627 – 1628 fungovala na mikulovskom zámku oficiálna moravská vládna mincovňa pravdepodobne pod vedením bývalého brnianskeho mincmajstra Krištofa Wohnsiedlera a olomouckého mincmajstra Martina Fritscha. V období 1624 – 1627 sa používali kolky dovezené z Brna a mince sú bez značky mincovne. Len v rokoch 1627 a 1628 tu boli razené grajciare a trojgrajciare so značkou N (Nikolsburg – Mikulov). Koncom roku 1628 sa mincovňa vrátila späť do Olomouca.