Mier z Rijswijku ako operačná prestávka vo francúzskej expanzii

Za veľmoc je považovaná taká krajina, ktorá má potrebnú ekonomickú výkonnosť, z nej prameniacu vojenskú silu a zase s tou súvisiace mocenské ambície. Pojem veľmoci sa začal používať až po napoleonských vojnách a v 19. storočí sa ešte jednalo výhradne o európske mocnosti, hoci v ich moci boli aj závislé územia všade po svete. Dnes nám však nič nebráni hovoriť v intenciách uvedenej definície o súbojoch veľmocí o Európu už aj v skoršom období.

Za vypuknutím bojov medzi širšími koalíciami, ktoré sa v Európe v 17. a 18. storočí formovali, bola snaha zabrániť niektorej zo starých európskych veľmocí, aby dosiahla výraznejšej dominancie. Tak by sme mohli sledovať prelievanie síl medzi tábormi od tridsaťročnej vojny, kde uprostred súperili najmä Habsburgovci s Bourbonovcami – cez vojnu o španielske dedičstvo, kde bol rovnaký ústredný konflikt – až k vojne o rakúske dedičstvo a k sedemročnej vojne, kde už bol súboj medzi alianciami tak komplexný, že postupne prerástol do celosvetového súperenia mocností a akejsi nultej svetovej vojny. V zásade sa vždy spojili viaceré štáty, aby zabrzdili expanziu tých najsilnejších veľmocí a udržali krehkú rovnováhu síl.

Keď sa vrátime k vojne o španielske dedičstvo, šlo tu na začiatku o obavy protifrancúzskej koalície – tzv. Haagskej veľkej aliancie – z hegemónie Bourbonovcov, keby sa týmto podarilo spojiť vládu nad francúzskym a uvoľneným španielskym trónom. No význam tejto vojny niekedy zatieňuje reťazec skorších francúzskych agresií už od roku 1666 zavŕšený vojnou o falcké dedičstvo, známou aj ako deväťročná vojna (1688–1697), kde proti sebavedomým avantúram Ľudovíta XIV. vystúpili európske mocnosti združené v Augsburskej lige založenej Leopoldom I. K tej sa postupne pridala väčšina Európy, aby dala vzniknúť tzv. Viedenskej veľkej aliancii. Deväťročná vojna sa niekedy považuje za prvý globálny konflikt, keďže boje sa rozšírili aj mimo Európy do Severnej Ameriky a Indie. Vojna o španielske dedičstvo svojim názvom podsúva dojem, že vypukla len ako dôsledok vymretia španielskych Habsburgovcov, bola však skôr pokračovaním rozpínavosti Francúzska ako najsilnejšej veľmoci Európy v deväťročnej vojne a v konfliktoch pred ňou.

Drobná medaila na fotografii pripomína ukončenie deväťročnej vojny mierom z Rijswijku v roku 1697, ktorý priniesol status quo ante bellum, teda vrátil predvojnový stav. Nijako ale neriešil španielske nástupníctvo, čo už po krátkej pauze do smrti posledného Habsburga na španielskom tróne vyústilo do pokračovania vojny. Toto krátke prímerie možno považovať za operačnú prestávku na zotavenie bojových síl, pretože žiadna zo strán nevedela dosiahnuť rozhodujúci úspech. Účastníci boli ekonomicky ochromení aj v dôsledku vrcholiacej malej doby ľadovej, ktorá práve v týchto rokoch priniesla Európe neúrodu a vlny hladomoru.

Mierová konferencia sa konala v dnes už neexistujúcom paláci nizozemského miestodržiteľa a kráľa Anglicka, Škótska a Írska Viliama III. Oranžského v holandskom meste Rijswijk. Kvôli konferencii boli vtedy dobudované dva nové vstupné mosty po oboch stranách paláca – každý pre jednu stranu konfliktu, aby po príjazdových cestách mohli ísť súčasne francúzske aj koaličné koče, čím sa malo predísť protokolárnemu konfliktu kvôli poradiu diplomatov pri príjazde do paláca. Pôvodný vstup uprostred bol vyhradený pre mediátora mierovej zmluvy, ktorým boli Švédi. Keď bol o sto rokov neskôr palác zbúraný, staré stavebné materiály boli použité pri stavbe obelisku na pamiatku mierovej zmluvy, ktorý na mieste stojí dodnes.