Prvé roky vlády Márie Terézie boli spojené s vojnou o rakúske dedičstvo a mladá panovníčka si musela presadiť svoje mocenské postavenie nie len na bojisku, ale veľkú rolu v upevňovaní moci zohrali aj korunovácie a holdovanie šľachty.
Krátko po otcovej smrti prijala vo Viedni v roku 1740 hold od dolnorakúskych stavov ešte ako arcivojvodkyňa. V roku 1741 jej vzdali hold v Lombardsku, potom bola korunovaná v bratislavskom Dóme sv. Martina za uhorského kráľa (sic), nasledoval hold v Sedmohradsku a keď sa podarilo z Čiech vyhnať nepriateľské armády, tak o dva roky neskôr bola korunovaná v Prahe aj za kráľovnú českú. Ďalej jej vzdali hold hornorakúske stavy v Linci a v roku 1744 vo Flámsku a vo valónskom hlavnom meste Namur. Keď v nasledujúcom roku prevzala titul cisárovnej – manželky, tak aj v Courtrai a Gente a neskôr v ďalších nizozemských mestách.
Všetky tieto udalosti boli veľkými slávnosťami a ich význam pripomínajú početné razby korunovačných a holdovacích medailí a žetónov. Preto je azda prekvapením, že k holdovaniu v Namur v roku 1744 bol pri razbe reverzu žetónu použitý starší kolok s upraveným vročením zo žetónu k inaugurácii Karola Emanuela v roku 1739 na miestodržiteľa v Namur. Kto by pri opulentných oslavách čakal takéto úsporné riešenie?
Núka sa k tomu možné vysvetlenie, ak vezmeme do úvahy, že miesto osobnej účasti Márie Terézie sa reprezentácie chopil jej dvojitý švagor Karol Alexander (brat jej manžela Františka Lotrinského a manžel jej sestry Márie Anny), ktorý sa len krátko predtým stal miestodržiteľom Nizozemska. Slávnostne predsedal inaugurácii Márie Terézie za brabantskú vojvodkyňu, ktorú pri akte zastupoval. Lojalita ku Viedni mala zrejme svoje hranice, čo dosvedčujú aj problémy s výberom peňazí na vojnu od provincií. Koniec koncov sa ešte v tomto storočí (na sklonku života Jozefa II.) otočí Nizozemsko rakúskemu dvoru chrbtom, keď skoro na rok počas brabantského povstania vyhlási nezávislosť.