Poltiny novgorodského typu

„Nemožno mne, veľkému princovi, nakladať so svojimi synmi a trónom tak, ako mne je po vôli? Dám ho, komu sám chcem!“ 

Ivan III. v roku 1495, odkaz Pskovskému snemu. (1)

V tomto článku sa zameriavame na súbor poltín novgorodského typu, ktoré majú pôvod niekde v okolí súčasného mesta Smolensk (obr. 1). Tieto poltiny a ich dvojnásobky – hrivny – boli hlavným platobným prostriedkom v tzv. bezmincovom období. (2)

Hrivna – etymológovia vznik tohto slova odvodzujú od pomenovania ozdoby v tvare obruče (zo zlata alebo striebra), ktoré sa nosili na krku a primárne mali estetickú funkciu. Až postupne sa do popredia dostáva ich hodnota, v dôsledku ktorej slovo hrivna nadobudlo nový význam: predmet, ktorý zodpovedá určitému množstvu (hmotnosti) cenného kovu.

Hrivny a ich polovičné diely – poltiny – sú odliatky charakteristické pre obeh na juhu a zasahujú aj na sever mongolskej Rusi. Možno ich rozdeliť do nasledujúcich kategórií:

1. Kyjevské hrivny (11. – 13. stor.) sú šesťuholníkové liate hranolčeky striebra, ktoré majú stabilnú hmotnosť 160 gramov. Vzácnejšie sú unikátne malé šesťuholníkové odliatky s polovičnou hmotnosťou. Obeh odliatkov na juhu bol spoločný s dirhamami, prerušil ho až tatársko-mongolský vpád. 

2. Novgorodské hrivny (do 15. storočia). Na severe mala hrivna tiež tvar hranolčeka či väčšej paličky ako v Kyjeve a mala hmotnosť okolo 200 gramov. Odliatky zo starších období sú dlhé a rovné, neskôr ich nahrádzajú kratšie, mierne hrboľatého tvaru. Hmotnosť novgorodskej hrivny majú aj niektoré iné druhy odliatkov vyskytujúcich sa na teritóriu starovekého Ruska alebo aj mimo neho, podľa vonkajších príznakov sa dajú veľmi ľahko od seba odlíšiť. Novgorodské odliatky sa udržali v obehu do 15. storočia. Podobne ako kyjevské odliatky, ani novgorodské sa nenachádzajú v pokladoch spolu s tatárskymi mincami a európskymi denármi. 

3. Litovské hrivny (13. – 14. stor.) sú tenšie a ľahšie, s chrakteristickým tyčovým vzhľadom. Pri hmotnosti 100 gramov majú až 120 – 130 mm dĺžku. Tieto odliatky pribaltického pôvodu majú svoju osobitú hmotnosť i tvar, ide o paličky jemnejšieho obrysu ako sú novgorodské, s priečnymi alebo šikmými širokými preliačinami. Ich hmotnosť sa rovná približne polovici hmotnosti novgorodských hrivien. V ruských pokladoch sa vyskytujú dosť často.

4. Ostatné hrivny (černigovská, tatárska) – boli buď podtypmi vyššie spomenutých alebo v prípade tatárskych používané tatármi.

Odliatky dostali názov „kyjevské“, „ novgorodské“ či „litovské“ pravdepodobne podľa hlavného centra ich výroby. Podľa niektorých tvarov (odliatky ploché i vypuklé) je možné predpokladať, že sa odlievanie, podobne ako razba mincí v neskoršom období, mohlo uskutočňovať v niekoľkých centrách južného Ruska. Liatie odliatkov sa vykonávalo len sporadicky, keď odlievač podľa štátom stanovených podmienok dostal zákazku od majiteľov surového striebra. Hrivny sa vždy odlievali v odkrytej forme, čo dokladá viac-menej hladká a rovná plocha objavujúca sa len na vrchnej časti odliatku. Bočné strany vo vnútri hlinenej formy boli pórovité čo sa prejavilo na povrchu bočných strán odliatku. Použitá forma neobmedzovala množstvo a hmotnosť do nej naliateho kovu. Pri odlievaní do viacerých foriem sa stávalo, že odlievač niekedy nedolial, pričom inokedy zase prelial množstvo striebra. Uvedený fakt sa prejavil v hmotnosti odliatkov, no nemáme žiadne stopy po vyrovnávaní hmotnosti odstránením prebytku. Pri spracovaní väčšieho či menšieho množstva suroviny pre jedného zákazníka mohol odlievač urobiť odlievanie z jednej alebo niekoľkých väčších nádob a zostatok striebra vrátiť majiteľovi na neskoršie spracovanie. Pri realizácii malých zákaziek (jeden až dva odliatky) sa pre každý odliatok pripravilo dávkovanie kovu do tavby v malom poháriku. Odlievač pri tom už počítal so stratou hmotnosti kovu po tavbe. Mincovne sa o to v neskoršom období veľmi zaujímali a úbytok striebra počas tavby sa bral dôkladne do úvahy a snažili sa ho minimalizovať.

Nápisy alebo kontramarky, nachádzajúce sa na mnohých novgorodských odliatkoch, nevylučujú možnosť zaznamenania aj iných údajov, nielen mien odlievačov. Spomedzi vzoriek popísaných v tomto článku sa iba na vzorke č. 2 nachádza krajový nápis JS, ktorý však nie je kontramarkovaný. Mená odlievačov sú vyryté na niekoľkých litovských odliatkoch z nálezu v Rjazani. 

Keďže v Rusku prvotnou formou obehového striebra boli najmä importované mince (Rusi nemali rozvinutú metalurgiu), miera hmotnosti i hodnoty ranej hrivny – odliatku – bola určená množstvom rovnakých mincí. Takýmto spôsobom sa skladal zložitý komplex asociácií súvisiacich s hrivnou: hrivna ako hmotnosť, hrivna striebra, hrivna kún.

Staré hrivny (odliatky)

Drobné platby: Od polovice 12. storočia do začiatku 14. storočia ani v početných nálezoch odliatkov, ani mimo nich, žiadne mince v starovekom Rusku nie sú známe. Vo vnútornom obehu úlohu malých kovových platobných jednotiek mohli vypĺňať vo všeobecne rozšírenej miere niektoré typy prirodzených tovarov. Sú to pomerne dobre známe kožky kožušinových zvierat, predovšetkým veveričiek. V oblastiach s rozvinutým poľovníctvom nimi uhrádzali rozličné platby. Fungovanie peňažného obehu v bezmincovom období predstavuje osobité problémy. V starých písomnostiach z týchto čias sa uchovala komplikovaná terminológia založená na základe obehu i výmeny rozličných cudzích mincí (denáre, drachmy, dirhamy), ktoré dostali miestne pomenovanie (nogata, kuna, rezana, veverica/veverička). Termínom „ kuna“ v Kyjevskej Rusi všeobecne nazývali strieborné mince (dirham, ruský srebrenik i západoeurópsky denár). (5) Objavujú sa celkom nové platobné pojmy ako napr. „ mortky.“ (6)

Hrivna striebra bola hmotnostná jednotka. Množstvo striebra sa mohlo v obchodnom styku skladať aj z určeného neváženého množstva mincí. To sa počítalo v platobných stykoch na hrivny kún (účtovná jednotka). Hrivna striebra (hmotnostná) a hrivna kún (účtovná) sa stali v Rusku hmotnostno – menovým pojmom a ich pomer sa v čase menil.

To znamená, že sa platidlá mohli v platobnom styku rovnako vážiť ako i počítať.

Podľa Stupnického (7) rozlišujeme na Rusi nasledovné hrivny:

– hrivna pekná, ozdobná.

– hrivna počtová.

– hrivna váhová a teda peňažná.

Zo začiatku bola ich hmotnosť rovnaká. Neskôr v dôsledku nestabilnej hmotnosti importovaných mincí a tiež vývojom samotnej hrivny ako hmotnostnej jednotky, sa hrivna striebra rovnala niekoľkým hrivnám kún. V 12. storočí sa hrivna striebra (okolo 204 g) cenovo rovnala už štyrom hrivnám kún (1 hrivna kún bola okolo 51 g). Hrivna kún zodpovedala určenému množstvu platobných jednotiek (mincí).

V 11. storočí hrivna kún = 20 nogata (8) = 25 kuna (9) = 50 rezana. (10) V 12. storočí sa hrivna kún = 20 nogata = 50 kuna (hodnota kuna sa v priebehu storočia znížila dvakrát). Počas prerušenia krátkodobej razby starovekých ruských mincí Kyjevskej Rusi (zolotnik, srebrenik) a súčasnom importe zahraničných mincí základnej formy kovového (strieborného) obehu v Rusku, sa rozšíril obeh väčších odliatkov striebra, nazývané peňažné hrivny.

Toto obdobie nazývame v histórii ruského menového systému (12. – 13. a časti 14. storočia) bezmincovým obdobím. V Kyjevskej Rusi boli v 11. storočí do mongolsko-tatárskeho vpádu v obehu kyjevské hrivny šesťuholníkového tvaru (ich hmotnosť bola 140 g – 160 g) a slúžili ako platobná jednotka a aj ako prostriedok hromadenia majetku. Najväčší význam v platobnom obehu v Rusku mali novgorodské hrivny, ktoré boli na začiatku rozšírené na severozápadnom území Ruska a od polovice 13. storočia na celom území starovekého ruského štátu. Boli to dlhé strieborné tyčinky (paličky) s hmotnosťou okolo 204 g. Prechodom medzi kyjevskou a novgorodskou hrivnou bolačernigovská hrivna (tvarom blízka kyjevskej a hmotnosťou novgorodskej hrivne). Na teritórii Privolžia boli známe tatárske hrivny, ktoré sa objavujú spolu s tatárskymi mincami 14. storočia.

V Európe sa hrivnám – lat. marca – venovali v svojich dielach mnohí autori, nevynímajúc Smolíka, (11) v kontexte Rusi však nehľadáme európske váhové ekvivalenty na iné ako ruské váhové miery. 

1 nogata = okolo 2,5 g = 1/20 hrivny = 1 ¼ kuny = 2 ½ rezany = 5 – 7 ½ veverice

1 kuna = okolo 2 g = 2 rezany = 4 – 6 veveríc

1 rezana = okolo 1 g = 2 – 3 veverice, 1 veverica = okolo 0,5 g (0,3 g)

Popis zliatkov

Zliatok 1

Typovo raný odliatok (tenký a dlhší).

98,53 g; 72,48 × 14,61 × 13,90 mm.

Lit.: Spasskij 1970, č. 53.

RFA analýza: telo: Ag = 98,437 %; Cu = 0,952 %; Fe = 0,317 %; Au = 0,186 %; Pb = 0,107 %. (12) 

Hrana: Ag = 98,209 %; Cu = 0,888 %; Sn = 0,385 %; Au = 0,206 %; Fe = 0,177 %; Pb = 0,089 %.

Analytický záver: Pravý exemplár so všetkými parametrami v norme. Prirodzený výskyt zlata, medi a olova v správnych pomeroch a vyše 98-percentná rýdzosť striebra robí zo zliatku spolu s takmer 100-gramovou hmotnosťou, primeranými rozmermi a typickým tvarom jasne originálny exemplár.

Zliatok 2

Typovo neskorší odliatok (hrubší a kratší).

97,95 g; 66,90 × 15,90 × 12,75 mm. 

Lit.: Spasskij 1970, č. 53.

XRF analýza: telo: Ag = 98,863 %; Au = 0,475 %; Cu = 0,301 %; Fe = 0,217 %; Pb = 0,142 %.

Hrana: Ag = 98,641 %; Au = 0,603 %; Cu = 0,484 %; Fe = 0,185 %; Pb = 0,086 %.

Analytický záver: Pravý exemplár so všetkými parametrami v norme. Pomerne vysoký výskyt zlata je pravdepodobne spôsobený tavením kvalitnejších mincí. Na hrane je vidieť latinkou vyrytý podpis zlievača alebo vlastníka ako „JS“.